Články
Koncom augusta som našiel zaujímavý pretek v Dolomitoch. Zvažoval som, či má význam ísť si ho vybehnúť, alebo nie. Proti bol tri skutočnosti. Prvá, moje koleno v júni nevydržalo a z ničoho nič opuchlo, takže som musel prestať na mesiac behať, druhá keďže som mesiac nebehal, tak kondička nebola ideálna. To posledné čo ma trápilo bolo, že nemám nabehané kopce. No nakoniec som sa nechal ukecať Lenkou na pekný víkend v Dolomitoch, s tým, že si ten pretek odbehnem na pohodu a vychutnám si výhľady. Ľahko sa to povie, nebežať naplno ale ťažšie realizuje, každý pretek treba bežať čo to dá. Koleno sa po mesiaci „spravilo“ aj vďaka včelám, kondička sa v auguste trošku dala tiež dokopy, horšie to bolo z kopcami, keďže momentálne bývam na rovine. No rozhodnuté bolo, že idem.
Registrácia bola trochu drahšia 60Eur, ale túžba vidieť Tre Cime bola silnejšia. Tak som sa registroval, zaplatil a začal sa aspoň trochu pripravovať na pretek. V piatok 11.9 vyzdvihávam Veroniku v škole, auto aj so psom zbalené a frčíme smer Sexten. Keďže je piatok a ešte k tomu 15:00 chytáme asi najväčšiu premávku z Modeny smer Verona popri Lago di Garda až do Sextenu, kam prichádzame o 19:30 a ideme sa hneď ubytovať. Následne vyzdvihneme štartovací balíček, ktorý obsahuje lokálne produkty (jablká, syr, minisalámy, ochutené mlieko, nejaký koláč, suchú placku na jedenie a funkčné triko) a samozrejme štartové číslo s čipom. Ideme mrknúť na Dumpling párty, neodolám a kúpim si jednu porciu knedlíkov, nie sú to klasické ako poznáme kysnuté, ale so slaninou, alebo špenátom a varené. Veve ochutnáva a aj jej chutia, ale keďže sa jej kýve prvý zub tak nechce jesť pre istotu nič. Boli naozaj výborné. Vraciame sa na ubytko a vybalujeme veci a ideme skoro spať. Ja som unavený z cesty, taliani jazdia ako ..., vlastne ja sa im neviem prispôsobiť. O polnoci sa dovalí ešte Lenka a sme kompletní. Ranné vstávanie je síce ťažké, ale výhľad z okna ma dostáva na nohy. Hodím do seba raňajky – kašu s banánom a idem odniesť batoh na autobusovú zastávku. Pretek nekončí tam kde je štart a preto si nechávam vyniesť oblečenie do cieľa. Vraciam sa na ubytko, popoháňam baby aby sme čo najskôr vyrazili na štart.
Vyrážame a ja to beriem rozklusom, krúžim okolo ako kométa. Rozklusaný a dokonca aj krátky strečink som stihol s abecedou, prichádzame na miesto štartu. Pomaly sa to začína napľňať a tak sa zaradím niekde do polovice štartového poľa. Endorfíny a iné hormóny začínajú účinkovať, len sa držať a neprepáliť začiatok. Čaká nás 17,5km a 1350m prevýšenie. Odpočítavanie a už bežíme, teda pokiaľ sa kolóna rozbehne uplynie pár sekúnd. Bežíme po asfalte cez Sexten, kde spravíme kolečko. Všade okolo ľudia a niekto povzbudzuje, iný sa len kochajú a kolóna sa sunie mestečkom. Spravíme kolečko, bežíme popri štarte do ďalšej dediny Moos kde to povzbudovanie je doplnené zvoncami. Atmosféra je naozaj parádna, cítim ako sa mi slzy tlačia do očí.
Strácam pozornosť a samozrejme strácam aj tempo. No som len chlap buď bežím a sústredím sa na beh, alebo rozmýšľam a potom beh ide stranou. Tak dostanem emócie pod kontrolu a valím po asfalte s tempom čosi pod 5min/km. Stále je to len začiatok a stúpanie je minimálne takže sa to dá. Za dedinou odbočujeme na cestičku po drobných kamienkoch, cestička stále široká a stále sa dá obiehať celkom pohodlne. Takže obieham aj nejaký pár dôchodcov čo kecajú. Valím čo to dá, viem že najhorší úsek príde od 7km asi do 15km. Obiehame miesto kde sú zložené v sieti naše batohy, ktoré odváža vrtulník do cieľa. Už viem, prečo tak vysoké štartovné. Kupodivu mám tempo stále v pohode aj po 7om kilometri a ide sa mi celkom dobre. Príde však 9ty kilometer a cestička už je len pre jedného a tak sa zaraďujem do kolóny a pomaly sa sunieme hore. Po chvíli pozriem na hodinky a mám 10km, nemožné tak rýchlo? Garminy nejak zblbli a namerali si na úseku 100m naviac 1km. V hlave mi to šrotuje ako to je možné. Nebudem to riešiť teraz a pokračujem ďalej.
Vyrážame a ja to beriem rozklusom, krúžim okolo ako kométa. Rozklusaný a dokonca aj krátky strečink som stihol s abecedou, prichádzame na miesto štartu. Pomaly sa to začína napľňať a tak sa zaradím niekde do polovice štartového poľa. Endorfíny a iné hormóny začínajú účinkovať, len sa držať a neprepáliť začiatok. Čaká nás 17,5km a 1350m prevýšenie. Odpočítavanie a už bežíme, teda pokiaľ sa kolóna rozbehne uplynie pár sekúnd. Bežíme po asfalte cez Sexten, kde spravíme kolečko. Všade okolo ľudia a niekto povzbudzuje, iný sa len kochajú a kolóna sa sunie mestečkom. Spravíme kolečko, bežíme popri štarte do ďalšej dediny Moos kde to povzbudovanie je doplnené zvoncami. Atmosféra je naozaj parádna, cítim ako sa mi slzy tlačia do očí.
Strácam pozornosť a samozrejme strácam aj tempo. No som len chlap buď bežím a sústredím sa na beh, alebo rozmýšľam a potom beh ide stranou. Tak dostanem emócie pod kontrolu a valím po asfalte s tempom čosi pod 5min/km. Stále je to len začiatok a stúpanie je minimálne takže sa to dá. Za dedinou odbočujeme na cestičku po drobných kamienkoch, cestička stále široká a stále sa dá obiehať celkom pohodlne. Takže obieham aj nejaký pár dôchodcov čo kecajú. Valím čo to dá, viem že najhorší úsek príde od 7km asi do 15km. Obiehame miesto kde sú zložené v sieti naše batohy, ktoré odváža vrtulník do cieľa. Už viem, prečo tak vysoké štartovné. Kupodivu mám tempo stále v pohode aj po 7om kilometri a ide sa mi celkom dobre. Príde však 9ty kilometer a cestička už je len pre jedného a tak sa zaraďujem do kolóny a pomaly sa sunieme hore. Po chvíli pozriem na hodinky a mám 10km, nemožné tak rýchlo? Garminy nejak zblbli a namerali si na úseku 100m naviac 1km. V hlave mi to šrotuje ako to je možné. Nebudem to riešiť teraz a pokračujem ďalej.
Občas sú miesta kde sa dá predbehnúť, ale takých miest nie je veľa a navyše zbytočne mrhám energiou. No občerstvovačky sú luxusné, prvá bola na 4,5km kde boli len tekutiny, druhá bola na 7om km, následne nás čakala na 11tom km aj s ovocím a koláčmi. Okolie ja nádherné, bohužial som si ho moc nevychutnával, dával som pozor kam šlapem, stačí malá nepozornosť a v tom lepšom prípade zle doskočíte, v horšom sa budete kotúlať do doliny. Tušil som, že dôchodcovia ktorých som obiehal dole ma obehnú a potvrdilo sa mi to. V jednej z roviniek kde som trochu poľavil ma obehli. Pretekať s nimi nemalo význam. Zistil som, že treba šetriť energiou, nakoľko ešte nie je koniec stúpania. Na 13tom kilometri sa mi už motá hlava. Nechápem, keďže som sa na občerstvovačke aj najedol. Asi nezvyk na výšku spolu s fyzickou aktivitou, inak si to neviem vysvetliť. No cieľ už nie je ďaleko. Poslednú občerstvovačku prebehnem bez toho aby som si niečo dal, však už len trochu z kopca a potom trochu do kopca. Tá trocha z kopca bola super, škoda len zástupu ľudí čo používali nohy na brzdenie a nie na bežanie. Miestami som mal čo robiť aby som ubrzdil a nezrámoval niekoho pred sebou, keď sa dalo pustil som nohy na voľno, to bol iný zjazd. Samozrejme po dobrom behu z kopca príde chvíľa trápenia sa do kopčeka, ale najskôr ideme chvíľu po vrstevnici a tak si vychutnávam okolie. Počujem nejake klepkanie a hovorím si, že turistov s paličkami je tu nejak veľa, kupodivu rytmický zvuk nevydávajú paličky ale šuter, ktorý ma minie asi o meter. Mimochodom na tento pretek nie je možné používať palice z dôvodu bezpečnosti pretekárov. V diaľke vidím cieľ a celkom sa neteším na to posledné malé stúpanie. Pred cieľom je už počuť davy ľudí čo povzbudzujú, hrá skladba Eye of the tiger, no a tá ma trošku hecne a začnem pridávať na intenzite striedania pravej a ľavej nohy, kupodivu to ide, nestriedam ich však tak rýchlo ako dvaja čo ma stihnú pred cieľom obehnút.
Konečne v cieli, organizátor alebo chatár podáva každému ruku, dostávam pamätnú medailu, odstrihávajú čip z čísla a suniem sa ďalej do davu niečoho sa rýchlo napiť a vyzdvihúť si veci. Kupodivu všetko prebieha hladko. Vyzdvihnem veci ihneď sa prezliekam do suchého oblečenia a som rád že som do batohu hodil páperovú bundu, po chvíli som už „klepal kosu“ aj keď som mal bundu. Idem poriadne doplniť tekutiny a nejake sacharidy v podobe koláčov, aj nejaké to ovocie hodím do seba. Spravím pár foto, vychutnám si okolie aj tyrolského harmonikára si vypočujem, ale to nie je koniec. Je potreba zísť pešo asi 6kilometrov a cca 900m výškových na bus ktorý nás hodí naspať do Sextenu. Trvalo mi to hodinu. Na bus sme nečakali dlho a ani po nás nič nechcel, proste sme nastúpili a odviezli sa. V centre sa stretávam s babami, dám si cestoviny, ktoré sú v rámci pasta party v cene štartovného, trochu sa pomotáme okolo stánkov, vypočujeme miestnu muziku a okolo 17tej ideme na ubytko, kde si dám konečne sprchu a vytiahnem šošovky z očí, ktoré keby som nemal tak bežím snáď naslepo. V sprche zisťujem, že salomony speedcrossy 3 mi zasa oškreli nohu okolo členku, tak zvažujem výmenu za niečo iné.
Konečne v cieli, organizátor alebo chatár podáva každému ruku, dostávam pamätnú medailu, odstrihávajú čip z čísla a suniem sa ďalej do davu niečoho sa rýchlo napiť a vyzdvihúť si veci. Kupodivu všetko prebieha hladko. Vyzdvihnem veci ihneď sa prezliekam do suchého oblečenia a som rád že som do batohu hodil páperovú bundu, po chvíli som už „klepal kosu“ aj keď som mal bundu. Idem poriadne doplniť tekutiny a nejake sacharidy v podobe koláčov, aj nejaké to ovocie hodím do seba. Spravím pár foto, vychutnám si okolie aj tyrolského harmonikára si vypočujem, ale to nie je koniec. Je potreba zísť pešo asi 6kilometrov a cca 900m výškových na bus ktorý nás hodí naspať do Sextenu. Trvalo mi to hodinu. Na bus sme nečakali dlho a ani po nás nič nechcel, proste sme nastúpili a odviezli sa. V centre sa stretávam s babami, dám si cestoviny, ktoré sú v rámci pasta party v cene štartovného, trochu sa pomotáme okolo stánkov, vypočujeme miestnu muziku a okolo 17tej ideme na ubytko, kde si dám konečne sprchu a vytiahnem šošovky z očí, ktoré keby som nemal tak bežím snáď naslepo. V sprche zisťujem, že salomony speedcrossy 3 mi zasa oškreli nohu okolo členku, tak zvažujem výmenu za niečo iné.
Oddychujem a zdá sa, že som celkom v pohode. V noci nemôžem poriadne spať asi od únavy. Ráno idem vyzdvihnúť bežecký balíček pre Veve, ktorá sa rozhodla, že tiež bude bežať a dokonca bez podpory. Vydržalo jej to dosť dlho, ale na štarte už hovorí, že mám bežať popri nej. Kategória najmenších vyráža o 10:02 a ja s nimi ledva držím krok, no nasadili vysoké tempo . Veve asi po 300m dochádza, že to bude náročné, tak ju podporím a valí do cieľa, celkom odbehli 430metrov. Nasledujú ďaľšie štarty detí. Vyhlásenie výsledkov je až o 13tej. Čakáme a slnko sa schováva za mraky, ja v krátkom triku a ľahkej bunde začínam chytať triašku, no nič idem do auta pre páperku a hneď je lepšie. Keďže nevieme ako skončila Veronika tak čakáme na vyhlásenie. Na naše prekvapenie skončila na treťom mieste a odnáša si z preteku svoj prvý pohár (aspoň niekto).
Celkovo keď zhodnotím celý pretek, organizácia na jedničku, trať nádherná, dojem kazili len bežci, ktorí nechávali na trati bordel od gélov, počasie tiež prialo preteku. Cena štartovného bola trochu vyššia, ale zabezpečenie občerstvenia, vynáška vecí vrtulníkom a v cieli kopec jedla, k tomu štartovný balíček, pasta party, miestny ľudia pomáhali kde sa dalo a nielen dospelý, ale aj deti, bolo to naozaj skvelé, čo si už viac môže bežec priať?
